Strach je súčasťou nášho života, je to prirodzený obranný mechanizmus organizmu, ktorý ho chráni pred nebezpečenstvom. Zažívame ho aj v tanci. Kedy a prečo cítime nebezpečie?
V blogu Prečo je kritika v tanci taká bolestivá som písala o zvláštnom momente, ktorý sa v tanci deje – o stotožnení sa tanečníka so svojím telom a svojím aktuálnym výkonom. Tento osobitý moment sa deje preto, lebo „nástrojom“ tanečníkov je ich telo, a to je neoddeliteľnou súčasťou ich vlastného ja. Ako to súvisí so strachom?
Sila strachu sa v tanci ukazuje najmä v dvoch situáciách: pri vystúpení z komfortnej zóny a pri verejnej prezentácii, keď sa prejavuje trémou. Oba strachy spolu úzko súvisia a oba súvisia aj s kritikou. Keď vystúpim pred zraky divákov, vedome sa vydávam ich hodnoteniu a prvé je na rane moje telo, pretože je okamžite viditeľné – a teda posudzované. Až následne vstupujú do pozornosti moje tanečné zručnosti, ktoré ovládam a prezentujem. Opäť sa dotýkame kritiky, ako prvotného zdroja strachu v tanci. Strach z kritiky výzoru, zručností, pamäte, či konfrontácia s estetickými normami klasického tanca, ktorý požaduje ideálne telo, sú každodenným „chlebíčkom“ študentov tanca na konzervatóriách. Skúsme sa pozrieť na situáciu z opačnej strany.
Predstavte si milé tanečné pedagogičky a pedagógovia, že by ste začali učiť svojich žiakov relaxáciu. Neurológovia a psychológovia tvrdia, že je to začiatok cesty, ako so strachom pracovať. Je to totiž opačná strana mince – na jednej strane je strach a na druhej jeho uvoľnenie, ktoré otvára dvere sebadôvere. Keď sa pozrieme na tému strachu a jeho uvoľnenia z hľadiska fungovania nášho nervového systému, opačné pocity sú výsledkom činnosti jeho dvoch vetiev tzv. sympatickej (aktivita ale aj stres) a parasymtatickej (oddych a tiež regenerácia). Vedomá relaxácia je spôsob, akým trénujeme nervový systém, aby sa dokázal udržiavať v parasympatickom móde aj pri podnetoch, ktoré nás môžu vyrušiť, znervózniť. Somatický prístup k pohybu pracuje s riadenou relaxáciou, teda s uvoľňovaním nadbytočného napätia v tele aj počas pohybu. Prečo je to dôležité? Aby sme telesne porozumeli, že môžeme zámerne dosahovať energizujúci oddych alebo relaxovanú aktivitu. Na základe tohto porozumenia vieme dospieť k efektívnemu zapájaniu oboch systémov a využiť ich benefity v prospech ZDRAVÉHO tanečného výkonu.
Ako taký zdravý telesný výkon vyzerá? Cítime ho vtedy, keď robíme akúkoľvek fyzickú aktivitu s hravosťou a potešením, hoci môže byť veľmi dynamická. Hovoríme tomu vzrušenie z hry. Zažívajú ho bežne ľudia pri športe a rekreačnom tanci. Prečo je ho tak málo v profesionálnej príprave tanečníkov? Pretože si často myslíme, že vzdelávanie je seriózna činnosť a nie je v nej miesto na hru? Pretože sa ako pedagógovia obávame, že keď budeme so študentmi hraví, nenaučia sa „seriózne“ to, čo je v osnovách? Aha, ďalší strach, ktorý vzniká len z predpokladu. Tak prečo to neskúsiť overiť? Viete si predstaviť, že by ste začali každú hodinu či tréning v príjemnej atmosfére, ktorej základom je pokoj a pohoda (relaxácia, alebo aktivácia parasympatickej vetvy nervového systému) či už pri činnosti skutočnej pokojnej, ale rovnako aj pri dynamickej. Výučba by prebiehala v povzbudzujúcej atmosfére, kde by ste sa zameriavali výlučne na zručnosti žiakov, nie na ich nedostatky a chyby. Korekcie by boli dávané s rešpektom k pocitom detí a mládeže, pretože by ste nemali potrebu ukazovať svojim žiakom, že sú slabí, leniví či nezodpovední, pretože by ste vedeli, že tým dosiahnete iba to, že budú frustrovaní a následne ešte slabší, lenivejší a nezodpovednejší. V takejto atmosfére by sa žiačky a žiaci učili nasmerovať všetku svoju energiu do svojho výkonu, pretože ich v tomto sústredení nebudete vyrušovať, ale podporovať. Nastavenie plnej sústredenosti je podstatou hry, tak prečo sa obávame, že hravosť vo vzdelávaní by viedla k nedostatočným výsledkom? Porozumenie významu relaxácie ako metódy liečenia príliš rýchlo sa rozrušujúceho nervového systému je úspešne uplatňované aj pri práci so zvieratami. Veľmi zaujímavý je v tejto súvislosti film Herd, ktorý odporúčam si pozrieť.
Zástancovia výchovy drezúrou budú tvrdiť, že ľudia si vedia vymýšľať rôzne dôvody, prečo nerobiť to, čo sa od nich žiada. Na to dáva odpoveď Pina Bausch so svojím typicky jemným pokojom: „Môžete sa na vec dívať tak, aj tak“. Záleží od toho, čo si vyberieme: pozitívnu alebo negatívnu stránku. (Niekedy si, žiaľ, nevšimneme, čo sme si vybrali, pretože návykom zabudované nervové dráhy sa aktivujú extrémne rýchlo.) Neurovedci hovoria, že perspektívu si volíme sami, podľa svojich presvedčení. Tvrdia aj to, že perspektívu môžeme zmeniť, keď zmeníme svoje presvedčenia. To je asi najťažšia úloha pri práci na sebe, preto sa veľa ľudí o to ani nechce pokúsiť. Aby sa zmenilo tanečné vzdelávanie, musíme my pedagógovia začať od seba, zvedomiť si svoje presvedčenia a konfrontovať ich s dnešnou situáciou. Pretože problém s presvedčeniami spočíva v tom, že väčšinu z nich sme získali v mladom veku, keď boli životné súvislosti celkom iné. Ak sme odvtedy nezmenili svoje presvedčenia, sme jednoducho mimo aktuálnych súvislostí, ktoré sa medzičasom zmenili pomerne radikálne.
Ako teda so strachom prakticky pracovať? Fyzické pocity trémy alebo „strach z javiska“ sú fyziologické reakcie na uvoľňovanie chemických látok (hormónov) do krvi, ktoré je ovplyvnené rôznymi situáciami vo vnútornom a vonkajšom prostredí. Tieto metabolické zmeny sú naviazané na emocionálne reakcie, ktoré môžu byť oslabujúce (negatívne) alebo posilňujúce (pozitívne). Výsledkom je buď deštruktívna alebo užitočná energia. V skutočnosti je však energia neutrálna, my ju len „zafarbujeme“ prežívaním rôznych emócií. Fyziologické reakcie sú veľmi rýchle a silné, preto nie je možné jednoducho premeniť strach na pokoj. Dá sa však naučiť postupne meniť negatívne pocity na menej a menej negatívne, postupne „kolorovať“ emocionálne nastavenie z jednej strany spektra na opačnú. Napríklad strach alebo nervozitu akceptovať a začať vnímať ako vzrušenie (pretože tým v skutočnosti fyziologicky je). Energiu vzrušenia môžeme začať chápať aj ako zásobu energie, ktorú môžeme pozitívne využiť v tanečnom výkone. Keď využijeme uzemnenie (fyzické spojenie tela so zemou) vzrušenie nasmerujeme k podpore, z ktorej môžeme čerpať silu do fyzického výkonu. Ide teda o to, ako konštruktívne sa s hormónom stresu (adrenalínom) naučíme pracovať. Môže nás deštruktívne premôcť, alebo môžeme využiť zásobu energie, ktorú do tela prináša na podporu motivácie a dôvery vo vlastné sily, ktoré vložíme do výkonu. Toto je vitalizujúca práca, ktorá nesie v sebe moment relaxácie. Nájdenie fyzickej podpory zeme je telesný pocit, ktorý nastavuje harmonickú prácu svalov, teda niektoré zapája a iné relaxuje (uvoľňuje). Toto je praktický význam pojmov energizujúca relaxácia a relaxovaná akcia spomínaných vyššie. Ich vzťah pri pohybe je dynamický – ustavične sa striedajú. Znamená to, že si ich existenciu musíme v každom momente uvedomovať. Táto prax je overená a možno ju zapájať do tréningu. Čo sú prirodzené relaxátori-energizátori? Napríklad zívanie s pôžitkom, uvoľňujúci výdych, „mačacie“ naťahovanie, jemné trasenie, usmievanie, nadnášanie, zvučanie a spievanie.
Ak sa tieto „techniky“ zapájajú do výučby pravidelne, žiaci či študenti sa ich naučia využívať aj pred vystúpením alebo skúškou ako nástroje uvoľnenia a energizovania tela-mysle. Vyskúšajte to a napíšte mi, aké boli výsledky.
Marta Poláková
Linka na dokumentárny film Herd: https://www.youtube.com/watch?v=UruSVDLqwVc