Tanec bol v dávnej minulosti plnohodnotnou súčasťou dôležitých udalostí života človeka v podobe rituálov, kde boli tanec a hlas nerozlučne spojené. Umelecký tanec sa v podobe baletu vyvinul na „nemé“ umenie, kde bol obsah vyjadrovaný výlučne gestom, postojom a pohybovou akciou. Úzke prepojenie pohybu a hlasu zostalo nenarušené len v ľudovom tanci. Moderný a súčasný tanec však hľadal (a stále hľadá) rôzne možnosti prepojenia hlasu a pohybu so zámerom podporiť na jednej strane prirodzenosť pohybového vyjadrenia, na druhej strane využiť širšie možnosti umeleckej expresivity, ktoré kombinácia oboch médií ponúka. Osobitne tanečné divadlo pomohlo odkryť potenciál využitia hlasu, textu a spevu v integrácii či kontraste k pohybu a tancu. Vzniká tak prirodzená potreba viac sa zaoberať v tanečnej pedagogike využitím hlasu.
Ľudová tradícia nám ukazuje možnosť, ale je ich viac
Prioritou tanečného vzdelávania je pochopiteľne rozvoj pohybového potenciálu tela, telesných zručností, schopností citlivého vnímania pohybu, napätia a rytmu. Avšak prvé tanečné skúsenosti v útlom veku má väčšina z nás spojené s hlasovým prejavom prostredníctvom riekaniek alebo piesní. Prečo toto prirodzené partnerstvo neskôr z tanečného vzdelávania celkom vymizne? Pieseň a slovo zostáva v úzkom spojení s ľudovým tancom, ale prečo sa tohto prirodzeného spojenia vzdávame pri ďalšom vzdelávaní v modernom a súčasnom tanci? Na Slovensku nemáme rozvinuté iné metódy integrácie pohybu a hlasu okrem ľudového tanca, práve preto je tu voľné pole kreatívne experimentovať.
Akú možnosť nám ukazuje ľudový tanec? Predovšetkým úzke spojenie spevu (hudby) a tanca, kde sa melodická, rytmická a dynamická zložka vzájomne podporujú. Pieseň podnecuje k pohybu, pokiaľ sa do nej človek „ponorí“ celým telom a nechá sa ňou viesť. Rovnako rytmický a dynamický (skočný) charakter hudby či piesne podporuje spontánne zapojenie celého tela do pohybu. Tak vznikli charakteristické pohybové motívy na typické piesne a hudbu rôznych regiónov, ktoré zachytávajú rytmické a melodické zvláštnosti.
Zdá sa, že čoraz ľahšia dostupnosť reprodukovanej hudby celkom preťala prirodzené spojenie hlasu a pohybu – spievanie so sprievodom reprodukovanej hudby nie je úplne rovnaký zážitok, ako keď tvoríme pieseň vlastným hlasom. Dnes, keď sa hudba ozýva zo všetkých možných nosičov a na všetkých možných miestach, len zriedka zažívame ticho, ktoré nás stimuluje naplniť ho vlastných hlasom. Tanečné vzdelávanie však takéto čarovné chvíle môže poskytnúť – a nielen v ľudovom tanci.
Pohyb a hlas ako svojrázni súrodenci
Čo by moderný/súčasný tanec získal, keby sa vrátil k spojeniu s hlasom? Znamenalo by to rozvíjať paralelne dve zručnosti, čo je samozrejme náročnejšie. Keďže sa však dokážu účinne dopĺňať (ak ich chápeme ako súrodencov), prináša ich spojenie synergické účinky a bohatšie skúsenosti. Keď tanečník používa okrem pohybu svojho tela aj hlas, jeho výpoveď je komplexnejšia, živšia, jednoducho má väčšiu silu, a tým pádom účinok na diváka.
Fascinujúce je, ako výrazne sa v hlase prejavuje (alebo môže prejaviť) vnútorný prežitok. Niekedy sa dokonca zdá, že aktuálny pocit sa prejavuje v hlase ešte jednoznačnejšie ako v pohybe, ale možno je základom tohto dojmu skutočnosť, že sme zvyknutí z hlasu aj v bežnom živote „čítať“ viac informácií, ako z pohybu tela. Mnohí odborníci zaoberajúci sa prácou s hlasom používajú výraz „vocal life“ (hlasový život). Je to veľmi zaujímavý slovný obrat a núti ma premýšľať o jeho ekvivalente v podobe „života tanca“. Je to perspektíva otvárajúca iné chápanie vzťahu cítenie – akcia.
Zdá sa, že hlas je skutočne hlbšie prepojený s naším najvnútornejším bytím, ako pohyb. Už bábätká, ktoré sa pohybovo prejavujú mimovoľne (a koordináciu pohybov tela vrátane lokomócie sa učia niekoľko mesiacov po narodení), rozpoznávajú a citlivo reagujú predovšetkým na matkin hlas – jeho tón, zafarbenie, rýchlosť a intenzitu. Táto skutočnosť vedie k myšlienke, že prepojenie hlasu a tanca by mohlo byť cestou, ako sa dostať hlbšie k sebe a k autentickejšiemu tanečnému prejavu.
V súvislosti s touto myšlienkou je zaujímavé, že od pohybu sa tanečník dokáže pomerne ľahko odosobniť, najmä ak denne vykonáva takmer identické pohyby počas tréningov rôznych techník. Na druhej strane, keď počujeme sami seba na nahrávke, vlastný hlas nám znie cudzo, pretože keď rozprávame, počujeme sa zvnútra inak. Niekomu môže trvať dlhšie, kým sa so svojím hlasom stotožní a prijme ho. (Podobné je to s výzorom, alebo pohybovými návykmi – postojom, gestikuláciou a pod.). Zdá sa, že čím je človek starší, tým väčšie zábrany má experimentovať so svojím hlasom mimo bežnej reči. Máloktoré dieťa rieši to, ako znie, preto je výhodné začať s integráciou hlasu a pohybu v tanečnom vzdelávaní čo najskôr.
Dych ako podpora pre hlas aj pohyb
Najdôležitejší benefit, ktorý vidím pri využívaní hlasu vo výučbe tanečníkov, je uvedomenie si a využitie dychu. Hoci dýchanie je pre pohyb extrémne dôležité, pretože podporuje jeho organickosť (plynulosť, plastickosť, výbušnosť, vytrvalosť a pod.), pri práci s hlasom je nevyhnutné vnímať dýchanie ako základ. Keďže mnoho tanečníkov si svoje dýchanie nedostatočne neuvedomuje, a teda ho ani efektívne nevyužíva na podporu pohybu, keď začnú pracovať s hlasom, učia sa viac vnímať dýchanie aj v spojení s pohybom.
Na druhej strane má práca s hlasom, ktorá využíva dýchanie dynamických spôsobom uvoľňujúci efekt. Pri prílišnej kontrole pohybu, napríklad pri snahe vykonať čisto požadovanú formu, často nevedome zadržiavame dych, čo vytvára v tele nežiadúce napätie. Keď využívame hlas napríklad pri jednoduchom prirodzenom zvučaní (tzv. brumendo so zatvorenými ústami) a sústreďujeme sa na uvoľnenie cesty dychu-hlasu (od brucha, cez hrudník, krk a hrdlo), nastáva uvoľnenie vôľou neovládaných svalov, ktoré sú úzko spojené so základnými životnými funkciami, a po počiatočných nezvyčajných pocitoch postupne prichádza pocit pohodlia. Hlas na rozdiel od pohybu je s týmto vôľou neovládaným systémom intímnejšie spojený, preto dokáže vyvolať relaxáciu rýchlejšie a efektívnejšie. Možno táto hlboká spojitosť hlasu s autonómnym systémom riadenia tela je podstatou, prečo je práca s hlasom vnímaná ako hľadanie hlbokého súzvuku so sebou samým. Akoby hlas vyvieral zo samotnej podstaty našej bytosti a v spojení s tancom, sa oba expresívne kanály môžu otvoriť naplno. Hlas tak môže posilniť výraz pohybu a naopak pohyb môže umocniť účinok hlasu.
Ďalšia dimenzia telesnej skúsenosti – prepojenie vnútorného a vonkajšieho priestoru
Porozumenie spojenia pohybu a hlasu otvára nové dimenzie, ktoré môžu zasahovať hlboko do psychických obsahov (pocitov, imaginácií, spomienok). Pri práci s hlasom v rámci vzdelávania je dôležité sústrediť sa najmä na telesné pocity, naopak s psychologickými účinkami, ktoré sú dôležitým sprievodným účinkom, treba vedieť narábať citlivo (predovšetkým sa nesnažiť o terapiu, pokiaľ s ňou nemáme ako pedagógovia žiadne skúsenosti).
Dosiahnutie uvoľnenia je primárnym zámerom, na ktorý sa zameriavame pri rozvíjaní rezonancie hlasu. Hlas rezonuje vnútri tela – šíri sa nielen dutinami tela, ale aj tkanivami vrátane kostí – čo následne znižuje napätie vo svaloch, a tým podporuje v tele relaxáciu. Prečo je to pre pohyb výhodné? Pretože aktivita svalov je priamo závislá od ich relaxácie. Pokiaľ sa svaly nedokážu dostatočne uvoľniť, po istom čase strácajú schopnosť vyvinúť dostatočnú silu. Umožnenie voľnej rezonancie hlasu vnútri v tele – čo je nevyhnutné pre jeho dobré znenie – a jeho nesilená koordinácia s pohybom, podporuje tzv. dynamickú relaxáciu tela. Práca s hlasom pôsobí na celostné cítenie tela, a preto môže významne podporiť pohyb.
Keď tanečník príde na to, ako prepojiť hlas s pohybom cez svoj dych, pocíti veľkú slobodu. Ide však o úplne individuálny proces, pri ktorom každý na to musí sám dospieť k poznaniu, ako toto spojenie funguje. Osvedčenou cestou je: nechať to udiať sa! Na začiatku práce s hlasom je to však často opačne, vnímame istý odpor tela, pretože ho nútime pracovať iným spôsobom, na čo nie je navyknuté. Nervový systém je plne aktivovaný, pretože musí programovať nové vzorce, a to si vyžaduje viac námahy. Keď sa však konzistentnou prácou podarí odpor prekonať – samozrejme cez uvoľnenie, nie väčšou kontrolu – človek má pocit, akoby sa niekde v hĺbke tela uvoľnila hrádza.
Silnejšie vnímanie komplexnosti telesného prejavu
Aké konkrétne benefity ma integrácia pohybu a hlasu pre tanečníkov? Pokúsim sa stručne zhrnúť niekoľko zásadných.
Uzemnenie. Tanečníci môžu získať jasnejší pocit uzemnenia tela, keď pracujú s predstavou, že silu pre svoj hlas nemusia produkovať len vo svojom tele, ale môžu ju doslova „ťahať“ zo zeme. Kontakt chodidiel, či iných častí, ktoré sa dotýkajú zeme, môže byť uvedomovaný, ako podpora pre hlas a jeho intenzitu, čo zároveň umožňuje účinnejšie využívať vnútorný priestor tela – jeho rezonátory v rôznych častiach – a tým získať zvučný a sebaistý hlas.
Porozumenie toku. Tanečníci rozvinú silnejšie porozumenie plynulého toku pohybu na základe kontinuálneho toku dychu a hlasu. Pohyb nie je viac vnímaný ako sled póz (či tanečných prvkov), ale viazanie akcií. Ďalším krokom je rozvíjanie zručností na základe plynulého toku tvarovať dynamickú linku pohybu a hlasu, čo do pohybu prináša nové expresívne kvality.
Stelesnené vnímanie rytmu. Vnímanie rytmu hudby a prispôsobenie pohybu hudobnej skladbe či piesni je jedna kľúčová zručnosť tanečníkov. Avšak experimentálna práca s hlasom rozvíja schopnosť precítiť rytmus telesne, t. j. podľa vnútorného pocitu tela (nie podľa vonkajších sluchových signálov). Veľkým objavom je zistenie, že rytmy tela sú bohatšie ako hudobné rytmy. Je to nový pocit slobody.
Hlbšie porozumenie organického fungovania tela. Práca na prepájaní hlasu a pohybu rozvíja schopnosť tanečníkov vnímať oba prejavy organicky, t. j. vo vzájomnej spätosti, ktorá tvorí harmonicky fungujúci celok. Takáto expresivita je niekedy veľmi prekvapujúca a neuveriteľne uspokojujúca (čo má terapeutický účinok).
Niekoľko príkladov experimentálnej práce s hlasom
Pri práci s hlasom môžeme vo vzdelávaní v modernom/súčasnom tanci experimentovať viac, ako ponúka tradičný spôsob integrácie hlasu a pohybu v ľudovom tanci. Okrem prispôsobovania pohybu melódii či rytmu piesne, môžeme objavovať ďalšie možnosti prepájania hlasu a pohybu. Uvedené príklady sa týkajú ako práce s deťmi, tak aj práce s dospelými, ktorí samozrejme chápu túto prácu inak ako deti, ale postupné zvyšovanie náročnosti cvičení je viac menej rovnaké u akejkoľvek vekovej skupiny. Pri každej funguje veľmi dobre hravé experimentovanie.
S využitím riekaniek alebo veršov básne môžeme skúmať nasledovné možnosti prepojenia pohybu a hlasu:
- Tempo a koordinácia tela.
Jasne artikulujeme text s dôrazom na uvedomenie si znenia slabík a hlások (nesústreďujeme sa teda na význam slov, ale zvukovú farebnosť ich znenia) a súčasne kráčame v pravidelnom tempe – čo slabika to krok. Ďalej môžeme pridať pohyb horných končatín, pričom každý pohyb časovo trvá po dobu jedného kroku, následne dvoch krokov, troch či štyroch krokov (pedagóg tlieska alebo udiera na bicí nástroj tempo). Okrem znenia slabík precvičujeme koordináciu chôdze v pravidelnom tempe s nepretržite viazaným pohybom horných končatín. Slabiky budú v tomto prípade znieť viazane. Cvičenie môžeme ďalej rozvíjať tak, že do chôdze pridáme ďalšie akcie: otočenie, poskok, výskok, zníženie/zvýšenie úrovne a pod., pričom hlasovo môžeme tieto akcie akcentovať. Všetky možnosti naraz kombinujeme po dlhšie trvajúcej praxi postupných krokov.
- Experimentovanie s nepravidelným rytmom.
Kreatívne rytmizujeme slabiky slov, pričom zapojíme pohyb tela tak, že presne zlaďujeme dĺžku zvuku (slabiky) s trvaním pohybu. Dĺžka jednotlivých slabík/pohybov sa mení, čím vznikne nepravidelný rytmus. S mladšími deťmi môžeme najprv skúsiť formu pohybu tela fixovať (napríklad len chôdza, na určité slabiky pridáme otočenie, alebo iné akcie). Staršie deti môžeme postupne nechať improvizovať voľnejšie, avšak tiež im najprv zadáme určitý výber možností, ktoré môžu kreatívne kombinovať. Mnoho možností ponúka experimentovanie s opakovaním vybraných rytmických vzorcov a ich rôznymi kombináciami (napríklad rytmický vzorec je rovnaký, ale slabiky a pohyb sa voľne menia). Deti môžu vytvárať rôzne zvukomalebné „slová“ či „vety“.
- Melódia a viazanie pohybu.
Necháme žiakov vytvárať z hlások melódie – hlas a pohyb sú viazané, ale môžu stúpať či klesať, prípadne meniť intenzitu. Dynamickú škálu hlasovo-pohybového prejavu možno rozvíjať dôrazom na intonáciu hlasu, čo býva pre mladšie i staršie deti zábavné. Môžu dať svojmu pohybovo-hlasovému prejavu nejaký (rozprávkový) charakter, pričom pohyb môže zostať úplne voľný – treba im však pripomínať možnosti viac pracovať s priestorom (postupovať cez priestor vrátane rôznych úrovní, pretancovať cez rôzne zákutia tanečnej sály a pod.).
Som presvedčená, že ak sa má tanec ako umelecká forma rozvíjať do nových podôb, spojenie s hlasom je jednou z veľmi zaujímavých ciest. Ale nejde len o umelecký rozvoj, ale aj praktické využitie v bežnej komunikácii. V ére digitálnych technológií potreba dobre artikulovaného hlasu podporeného živým telom narastá.
Marta Poláková
* Veľmi zaujímavú publikáciu o práci s hlasom napísala renomovaná anglická hlasová odborníčka Kristin Lintlaker s názvom Freeing the Natural Voice. Pre tanečníkov je užitočná najmä preto, že Lintlaker rozoberá prácu s hlasom cez hĺbkové preciťovanie tela. Dá sa stiahnuť tu: Freeing the Natural Voice