Vedci tvrdia, že náš mozog sa za posledných 100 000 rokov veľmi nezmenil a funguje rovnako, ako u našich predkov lovcov, hoci náš životný štýl sa zmenil neporovnateľne. Ľudský mozog je nastavený tak, že si všíma prednostne nebezpečné veci, pretože bolo nevyhnutné sa im v nehostinných podmienkach vyhnúť, aby ľudstvo ako druh prežilo. Náš mozog je preto „podozrievavý“ ku všetkému, čo je iné, nezvyčajné, nepredvídateľné, a až keď sa presvedčí, že nehrozí nebezpečenstvo, upokojí sa. Je to základný ľudský inštinkt. Kedysi extrémne dôležitý navigátor, však musíme v súčasných okolnostiach dostať viac pod kontrolu vyššej mozgovej činnosti. Potrebujeme sa naučiť vedome vyhodnocovať, či to, k čomu sme intuitívne podozrievaví, je skutočne nebezpečné, alebo presnejšie, prečo to považujeme za nebezpečné. Okrem inštinktu potrebujeme aj empatiu.
Ako tento poznatok aplikovať v tanečnom vzdelávaní? Pedagóg či pedagogička v snahe naučiť svojich žiakov čo najviac, inštinktívne smeruje svoju pozornosť najmä k chybám žiakov v snahe odstrániť ich. Lenže chyby sú v učení dôležitou skúsenosťou. Mozog dieťaťa, ktoré sa učí postaviť, zisťuje na základe skúsenosti nespočetných pádov, akú stratégiu treba zvoliť, aby sa to podarilo. Malé dieťa zvykneme povzbudzovať pri každom pokuse vzpriamiť sa, tlieskame pri najmenšom úspechu, lebo vieme, že sa mu to jedného dňa podarí, a tak sme trpezliví. Prečo túto stratégiu nevyužívame viac v školách? Tlačíme sa my sami, alebo nás tlačí okolie?
Je tu aj ďalší fenomén, ktorý nepôsobí na náš mozog povzbudzujúco: prevaha negatívnych správ, ktorými nás denne zaplavujú médiá. Prečo sú správy v médiách najmä tragické, katastrofické, hrôzostrašné alebo aspoň konfrontačné, keď vedecké štúdie dokazujú, že svet sa skutočne zlepšuje, síce pomaly, v čiastkových krokoch, ale kontinuálne? Pretože postupné zlepšovanie nie je dostatočná „potrava“ pre médiá, ktoré potrebujú bombastické správy. Iba tie vraj zaujímajú čitateľov a divákov. A tak nás často médiá zlákajú svojou manipulatívnou hrou na senzácie. A deti to vidia. Sme to však my, ktorí im môžeme ukázať aj to, že vo svete sa v skutočnosti nedejú LEN negatívne veci a že na hru médií sa netreba dať nachytať. Majú zručnosti s rôznymi virtuálnymi hrami, kde si môžu sami určovať pravidlá. Treba im však pomôcť, aby dokázali prehliadnuť manipuláciu, ktorá je uplatňovaná nechcene.
Poznámka na záver: keď tanec využíva imagináciu, podobá sa virtuálnej hre, avšak s tým obrovským rozdielom, že pri tanci TELO SKUTOČNE ŽIJE POHYBOM.
Ak chcete získať argumenty, že so svetom to nie je také zlé, ako to na prvý pohľad z každodenných správ vyzerá, odporúčam knihu švédskeho vedca Hansa Roslinga Moc faktov.
Marta Poláková