Vo februárovom LAB blogu Mirka nastolila zaujímavú tému potreby venovať v rámci vzdelávacieho procesu pozornosť nielen žiačkam a žiakom, ale aj samotným tanečným pedagogičkám a pedagógom. Svoj blog som zamerala na fenomén, ktorý môže veľmi dobre fungovať ako spôsob starostlivosti o seba samého – dotyk.
Na počesť Steva Paxtona
Tento nápad prišiel v súvislosti s nedávnou vlnou vyjadrenia veľkého uznania práci amerického tanečníka Steva Paxtona, ktorá prebehla tanečnou komunitou po celom svete (zomrel 20. februára 2024 vo veku 85 rokov). Napadlo mi venovať na jeho počesť blog aspektu, ktorý bol kľúčový v jeho umeleckej a vzdelávacej práci – dotyku.
Steve Paxton bol študentom gymnastiky, keď sa prvý raz stretol s tancom. Vysoko vyvinutá telesná inteligencia mu umožnila rýchlo sa adaptovať na požiadavky tanečného výkonu a onedlho sa stal profesionálnym tanečníkom. Tri roky pôsobil v skupine Mercea Cunninghama a rok v skupine José Limóna, dvoch renomovaných súboroch moderného tanca.
Steva však priťahovalo experimentovanie a stal sa aktívnym členom zoskupenia Judson Dance Theatre, ktoré na začiatku 60-tych rokov 20. storočia rozvíjalo v New Yorku nové prístupy k tancu, neskôr označené pojmom postmoderný tanec. Jeho ikonickými predstaviteľkami boli (okrem iných) aj Yvonne Rainer a Trisha Brown, najčastejšie spolupracovníčky Steva Paxtona.
V 70-tych rokoch Steve rozvinul formu partnerského tanca, ktorú nazval kontaktná improvizácia. Tento spôsob tancovania bol tiež na začiatku vysoko experimentálny, ale postupne sa vyvinul do mimoriadne príťažlivej a kreatívnej formy, ktorá si postupne vybudovala metodiku výučby a osobitý formát praktizovania, tzv. contact jam.
Na workshopoch kontaktnej improvizácie, ktoré som absolvovala s mnohými jej majstrami, som sa naučila porozumieť dotyku tak, ako som sa s tým dovtedy nestretla na žiadnej tanečnej hodine. Základom techniky tejto tanečnej formy je rozvíjanie citlivosti vnímania dotyku, od ktorého sa ďalej odvíja zručnosť práce s vlastnou váhou tela a váhou partnera.
Súvisí s tým mnoho ďalších špecifických zručností, ktoré je potrebné rozvinúť, aby sa praktizujúci dopracoval až k efektným „lietajúcim“ zdvíhačkám. Najviac ma vždy fascinovalo, že podstata tejto zručnosti nespočívala v generovaní sily a nacvičení si určitých hmatov, ale v schopnosti inštinktívne reagovať a efektívne pracovať s váhou tela – vlastného a súčasne a partnerovho.
Ukážka kontaktnej improvizácie v podaní Ray Chunga a Joeya Lehrera https://www.youtube.com/watch?v=bmrTJvX9sAo
Čo je dotyk a prečo ho tak veľmi potrebujeme?
„Dotyk je najkonkrétnejšia a najpriamejšia forma komunikácie. Vždy sa deje tu a teraz a vždy zahŕňa fyzický kontakt s tým, koho alebo čo vnímame. Dotyk je zmysel, ktorý nikdy nemôže byť abstraktný.“ (Irene Dowd, Contact Quarterly, Winter 1991)
Hoci dotyk je pre náš život nepostrádateľný, spájame ho najčastejšie len s manipuláciou (predmetov, zvierat, ľudí) alebo erotikou. Zvyčajne mu neprikladáme väčší význam, pretože nás nikto neučil dotýkať sa. Pritom však spôsob, akým sme ako deti dotyk pociťovali (akým sa nás rodičia alebo tí, ktorí sa o nás starali, dotýkali) na celý život ovplyvnil spôsob, akým sami dotyk používame, aký zmysel pre dotyk sme si vypestovali.
Dotyk je základný aspekt ľudskej skúsenosti, ktorý ovplyvňuje vývoj, schopnosť komunikácie a emocionálnu pohodu ľudského jedinca. Z hľadiska fyzického vývoja je hmatová stimulácia rozhodujúca pre zdravý fyziologický rast a vývoj dieťaťa. Nedostatočná dotyková stimulácia má za následok často nenapraviteľné škody na oneskorenom fyzickom a sociálnom vývoji dieťaťa.
Dotyk je totiž extrémne dôležitý aj pre vytváranie a udržiavanie emocionálnych väzieb medzi dieťaťom a jeho okolím. Dotyky ako objatie, držanie ruky, potľapkanie a pod. sú dôležité signály náklonnosti, ktoré umocňujú pocit bezpečia, prijatia, starostlivosti atď.. Dotyk sa tak stáva dôležitou súčasťou komunikácie, je univerzálnym jazykom, ktorý umožňuje sprostredkovať vyjadrenie mnohých emócií často oveľa účinnejšie ako slová.
Dotyk je aj spôsob, akým je možné znižovať stres a liečiť organizmus. Výskumy potvrdzujú, že dotyk znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu a zvyšuje produkciu oxytocínu, ktorý sa často označuje ako hormón lásky – znižuje krvný tlak a frekvenciu srdca, a tak prispieva k uvoľneniu a pocitu pokoja. Dotyk je preto od nepamäti súčasťou terapie, ale až dnes vedecké štúdie ukazujú súvislosť medzi pozitívnym, podporným dotykom a posilnením imunity tela, čo súvisí s vyššie uvedenými faktami.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že tvrdenie o vplyve dotyku na celkové duševné zdravie – zmiernenie úzkosti či depresie a naopak podpora spolupatričnosti, blízkosti a opory – nie je prehnané.
Dotyk je interakcia
Každý dotyk je interaktívny proces, ktorého sme nepretržite súčasťou. Dotyk nás ustavične zapája do kontaktu so svetom. Aj keď sa dotýkame neživých predmetov, ovplyvňuje nás to a mení. O to viac to platí pri dotyku živých bytostí. Záleží od našej citlivosti, do akej miery si dokážeme uvedomiť túto interaktívnu podstatu dotyku.
Zvýšenie citlivosti v tomto smere a porozumenie hĺbky tejto neverbálnej interakcie súvisí s našou schopnosťou osvojiť si zámerný dotyk. Ide o dotyk, ktorého cieľom je vedome vytvárať spojenie so sebou samým alebo s iným človekom, a na základe tohto spojenia vnímať komunikáciu, ktorá nasleduje.
Zámerný dotyk – tak ako každá iná komunikácia – si vyžaduje počúvanie. Je to aspekt dotyku, ktorý v nás otvára netušené schopnosti vnímať jemné správy, ktoré môžeme zachytiť iba telom, pokožkou a prostredníctvom svojej vnímavosti a citlivosti. Aké informácie môžeme prostredníctvom dotyku druhej osoby vnímať?
Ľahký dotyk, ktorý nastavuje jemné spojenie, pôsobí ako svedok. Pomáha príjemcovi dotyku sprítomňovať dotýkanú oblasť vlastného tela a pocítiť osobitú pozornosť druhej osoby a spolupatričnosť s ňou. Keď sa tento typ dotyku používa na tanečnej hodine, neprináša žiadne riziko, pokiaľ sa obaja partneri dohodnú, že takéto spojenie chcú spolu zažiť. Jeho veľkým benefitom je rozvoj citlivosti u oboch partnerov. Dotýkaný sa učí prijímať dotyk a spájať sa takýmto upokojujúcim spôsobom s inou osobou. Ten, kto sa dotýka, sa učí byť svedkom – využiť dotyk ako spôsob ponúknutia svojej pozornosti. Je to spôsob dávania vlastnej pozornosti inej osobe.
Zámerný dotyk smeruje tlak primeranej intenzity určitým smerom. Tlak dotyku môže smerovať do hĺbky tkanív tela, alebo do vonkajšieho priestoru, čo obyčajne znamená posun tela alebo jeho časti v tomto smere. V prvom prípade môže byť zámerom uvoľnenie hlbších vrstiev tkanív bez snahy pohybovať telom dotýkanej osoby. Alebo môže byť primeraný tlak smerovaný pozdĺž línií tela s cieľom vytvárať cez povrch tela spojenie medzi jednotlivými časťami tela (integrácia tela dotykom). Tento spôsob dotyku využívajú viaceré formy masáže.
V druhom prípade je zámerom posun tela alebo jeho časti dotýkaného partnera. Jeho využitie v tanečnom tréningu rozvíja schopnosť na strane dotýkajúceho citlivo dávať dotykom presnú informácie (smeru a intenzity) a na strane dotýkaného presne vnímať tieto informácie a nasledovať ich, t. j. spracovať ich ako impulz k adekvátnej pohybovej reakcii tela, či jeho časti (v zodpovedajúcom smere a intenzite).
Dotykom teda môžeme pôsobiť na zmeny vnímania tela hĺbkovým pôsobením na tkanivá, alebo môžeme iniciovať pohyb. V takom prípade potrebujeme rozvinúť schopnosť jasne dotykom špecifikovať komponenty pohybu, ktorý má byť podnietený dotykom: smerovanie v priestore, časovanie (rýchlosť) a silu (intenzitu). Tieto informácie sa učí dotýkaný rozpoznávať a náležite transformovať do zodpovedajúcej pohybovej reakcie svojho tela. Pri práci s deťmi a mládežou je tento typ praxe veľmi účinný ako nástroj na rozvoj porozumenia toho, kde v tele pohyb začína a ako sa telom rozvíja.
„Keď sa zámerne dotýkam, moja myseľ je plne zapojená do kontaktu medzi mnou a osobou, ktorej sa dotýkam. Aby som mohla zapojiť svoj zmysel pre dotyk, musím udržiavať dynamický psychický kontakt s osobou, ktorej sa dotýkam. Keď sa niekoho dotýkam, dotyčná osoba mi to vracia. Bod spojenia medzi našimi dvoma kožami môžem chápať ako membránu rozhrania. Táto membrána predstavuje pre každého z nás hranicu medzi vnútrom a vonkajškom. Zároveň je miestom kontaktu, v ktorom každý z nás môže spoznať toho druhého a komunikovať s ním. Všetky osobitosti vzoru pohybu sa vytvárajú a fyzicky vnímajú na tomto mieste kontaktu prostredníctvom činnosti mojich buniek a/alebo buniek druhej osoby. Akékoľvek myšlienky, ktorými sa niektorý z nás zaoberá, zmenia dotykovú interakciu. Akékoľvek odpútanie našej mysle od miesta dotyku oslabí naše vedomie a zmení naše vnímanie zámernej dotykovej interakcie. Pri sústredení sa na miesto dotyku sa celá moja myseľ ponorí do tejto malej oblasti, a potom akoby sa táto oblasť stala dostatočne veľkou a pomalou na to, aby som mohla s ľahkosťou vnímať aktivitu každej bunky.“ (Irene Dowd: The Use of Intentional Touch, Contact Quarterly, Winter 1991, s. 22)
Dotyková seba-starostlivosť
Vyššie uvedený citát mám rada, lebo výstižne definuje podstatu dotyku a nevyhnutnosť sústredenej pozornosti, pokiaľ majú byť využité jeho benefity maximálne. Tie som pocítila ako blahodarnú skúsenosť pri rôznych typoch dotykovej terapie, ktoré som absolvovala na workshopoch a počas stáží v zahraničí. Pretože táto prax mala na mňa mimoriadny účinok, začala som spontánne hľadať spôsob ako ju aplikovať dlhodobo.
Uvedomila som si, že účinok dotyku si viem zaobstarať aj svojpomocne – chce to síce trochu disciplíny a praxe, ale výsledok je veľmi potešujúci. Začala som používať svoje ruky a prostredníctvom dotykov na tie miesta tela, ktoré si to vyžiadali (a boli v bezproblémovom dosahu), som praktizovala presne to, čo robili ruky terapeuta – stali sa poskytovateľom pozornosti a starostlivosti, pod ktorou sa rozpúšťalo napätie do tej miery, ako som mu ja sama dovolila.
Na túto samo-terapiu dotykom som si vždy ušetrila aspoň 30 minút. Praktizovala som ju v polohe konštruktívneho odpočinku, čo je poloha opísaná v Alexandrovej technike ako najefektívnejšia poloha tela pre dosiahnutie relaxácie a dynamickej rovnováhy svalov: ľah na chrbte s nohami ohnutými v kolenách smerujúcimi k stropu a chodidlami položenými na zemi (obrázok).
Najprv som zamerala pozornosť na svoj dych a sústredila som sa na to, aby som uvoľnila telo aj myseľ od všetkého, čo by odvádzalo moju pozornosť. Vynikajúco mi doteraz funguje predstava, že s výdychom vypúšťam všetko, čo v danej chvíli nepotrebujem a s nádychom prijímam novú výživu. O nejaký čas sa dostavil pocit, akoby sa moje telo vnáralo do zeme ako do mäkkého teplého piesku (niekedy som si tento pocit navodzovala práve touto predstavou).
Potom prišiel na rad dotyk. Vždy som presne cítila, ktoré miesto môjho tela potrebuje „pomoc“ mojich rúk. Dlane som kládla na rôzne miesta intuitívne. Cítila som, ako sa moja kostra a všetky mäkké tkanivá okolo pod načúvajúcim dotykom mojej dlane doslova roztápajú. Jeho účinky smerovali ďaleko pod povrch tela do hlbších vrstiev, ktoré mi signalizovali uvoľnenie napätia.
Takto som sa zhovárala so svojím vlastným telom a ono sa mi odvďačilo oslobodzujúcim pocitom zväčšenej pohody. Táto prax nie je masáž. Dotykom som sa nič nesnažila v tele navodiť. Nepoužívala som ani tlak ani smerovanie. Vnímala som len prítomnosť dotyku ako svedka, na ktorého som nechala svoje telo reagovať. Reakciou môjho tela bolo vždy uvoľnenie napätia, ktoré som si dovtedy neuvedomovala.
Zážitok pokojne dýchajúceho tela umocnený vnemom dotyku sa stal čoskoro mojou záchrannou oázou v každodennom zhone. Postupne sa môj zážitok upokojeného a rozpriestraneného tela-mysle stával čoraz výraznejší – bol signálom hlbokého uvoľnenia napätia, ktoré aktivuje parasympatickú vetvu nervového systému, ktorá sa stará o regeneráciu životnej energie organizmu.
Možno k takýmto praktikám mám prirodzené sklony a dobre na mňa účinkujú, ale som presvedčená, že pri troche odvahy, trpezlivosti a vytrvalosti, môže takýto spôsob seba-starostlivosti pomôcť každému. Ako som napísala na začiatku – dotyk je fenomén, ktorému rozumie každý človek od malička. Prečo ho nevyužiť k zvýšeniu vlastnej pohody? Telesnej rovnako ako psychickej. Je to skutočne najlacnejšia terapia, ktorá si vyžaduje len trochu disciplíny začať. Keď raz pocítite účinky tejto praxe, som presvedčená, že podobne ako ja sa už nebudete musieť k nej nútiť, ale ju budete vyhľadávať.
Prajem krásne zážitky so svojím telom a vo svojom vlastnom tele vyvolané starostlivým seba-dotykom.
Pozdravuje vás Marta ☺.