Technika verzus tréningová prax

V rámci svojho posledného výskumného štipendia som sa zamýšľala nad otázkou, prečo býva tanečná prax, ktorú nazývame „technika“ často tou časťou vzdelávania, ktorá je u študentov tanca menej obľúbená v porovnaní s naštudovaním alebo tvorbou choreografie, prípadne s hodinou improvizácie (ak je súčasťou výučby). Na začiatku štúdia býva aj technika príťažlivá, pretože predstavuje spôsob, ako získať tanečné zručnosti, čo býva silnou počiatočnou motiváciou malých i veľkých tanečníkov, či študujú tanec ako záľubu, alebo ako svoje budúce povolanie. Neskôr sa to však zmení. Prečo? Ako sa tomu vyhnúť? Ako urobiť „techniku“ príťažlivejšou? Je to vôbec možné?

Pokúsim sa na začiatku zadefinovať, čo to „tanečná technika“ vlastne je. Pôvodný grécky výraz „techné“ používali Platón a po ňom Aristoteles na označenie naučenej špecifickej zručnosti získanej skúsenosťou v súvislosti s remeslom, lekárstvom a výtvarným umením. V tanečnom jazyku podľa toho pod výrazom technika rozumieme:
a) zručnosti a schopnosti získané tanečnou praxou,
b) spôsob, akým sú získavané.
V súvislosti s ním sa v priebehu historického vývoja tanečného umenia vyvinulo niekoľko osobitých modelov metodickej výučby určitej tanečnej formy – technika klasického tanca s jej rôznymi variantmi podľa škôl (francúzskej, talianskej, nizozemskej, ruskej, americkej), viaceré techniky moderného tanca (založené choreografmi ako spôsob výchovy tanečníkov smerovaný k osvojeniu si ich osobitého choreografického štýlu) a technika súčasného tanca (vychádajúca z princípu release, ktorý sa do tanca dostal v období vzniku postmoderného tanca v USA).

Cieľom „techniky“ je prostredníctvom konkrétnych tanečných pohybov (tanečnej formy) osvojovať si ich správne predvedenie. Dnes je však tendencia chápať tento pojem v širšom zmysle ako spôsob rozvíjania špecifických psychofyzických zručností, ktorý je výsledkom procesu rozvíjania schopností vykonávať zložité pohybové väzby s umeleckým zámerom. Ide o vitalizujúcu skúsenosť, ktorá dokazuje schopnosti tanečníka či tanečnice kontrolovať a riadiť psychofyzickú energiu svojho tela. Pokiaľ sú v tomto procese úspešní, prináša veľké uspokojenie. Háčik spočíva v tom, že úsilie nie vždy vedie k úspechu. Vtedy sa z tohto procesu stáva drina, ktorá odoberá chuť a silu prekonávať sa, čo je v tanci – podobne ako v športe – nevyhnutnou podmienkou rastu.

Pokiaľ technika využíva výlučne tradičnú metódu výučby, pri ktorej pedagóg zadáva tanečníkom formu pohybu a oni ju mnohonásovne opakujú, pričom je fókus zameraný na  správnosť/nesprávnosť vykonávania pohybu podľa vonkajšej (zadanej) formy, procesu učenia postupne začne chýbať dôležitý moment – objavovanie nového. Ten naopak prinášajú do výučby metódy nazývané explorácia alebo improvizácia (ide o dva odlišné postupy), ktoré poskytujú tanečníkom možnosť na základe slovnej inštrukcie vytvárať vlastný pohyb. Pri týchto metódach dochádza k výraznejšiemu zapojeniu psychofyzických schopností a zručností tanečníkov v porovnaní s metódou, keď „hotový“ pohyb preberajú, ale netvoria.

Súčasný tanec ako jediná tanečná forma z vyššie menovaných nemá kodifikovanú techniku, t. j. metodika výučby nie je vystavaná na kodifikovanej forme ustálených cvičení, ale ide o otvorený systém, ktorý sa priebežne vyvíja na základe ustavične sa rozširujúceho vedeckého poznania funkčných princípov pohybu. Podľa čoho sa orientuje výučba a požiadavky pedagóga? Podľa princípov funkčného pohybu, forma je otvorená, a preto nevyčerpateľná. Opakovanie zadanej formy sa samozrejme plne využíva aj v súčasnom tanci, pretože má svoje výrazné benefity (zlepšuje pohybovú pamäť, učí presnejšiemu odpozorovaniu pohybu, nastavuje pohybové návyky a pod.) Avšak kombinuje sa s vyššie uvedenými tvorivými postupmi, čo otvára tanečníkom možnosti zakúsiť viac vlastný tanec. Benefitom je fakt, že neskĺzava tak rýchlo do mechanickej driny, pretože tá nastupuje hlavne vtedy, keď sa tanečný pohyb vyprázdňuje v zmysle plne prežívanej skúsenosti bytia v tele tu a teraz. Vo vnímaní tanečníka nastáva kľúčový zvrat, keď sa vnútorne „oddelí“ od svojho tela a hýbe ním podľa predpísanej formy (cítenie sa oddelí od mechaniky pohybu). Vtedy nastáva rutina, pri ktorej sa stráca zmysel pohybu a zostáva len fyzická drina.

Čo ak by sme sa však na „techniku“ začali pozerať ako na spôsob tréningu, pri ktorom chceme rozvíjať schopnosť študentov tanca zosúladiť mnoho percepčných aspektov, ktoré s pohybom súvisia: kinestetický, priestorový, časový, spolu s ďalšími elementmi (predovšetkým s hudbou), pričom v celom tomto procese je zaangažovaná aj imaginácia? Ako by sa zmenila výučba? Možno by už nebolo dôležité mnohonásobne opakovať tie isté pohyby, ale zamerali by sme sa viac na vitalizujúcu skúsenosť precítenia ich kvality – na prežitok tanca. Ten si vyžaduje plné sústredenie pozornosti na to, čo sa odohráva v tele a s telom pri pohybe v každom okamihu. A čo keby sme do toho zapojili ešte aj hravý a otvorený postoj mysle? Z tejto perspektívy sa na „techniku“ pozerá súčasný tanec.

Jeho výhodou je, že dôraz na „správnosť“ formy pohybu vymenil za záujem o skúmanie, ako telo v pohybe funguje. Precízne pracuje aj s formou pohybu ako médiom, ktorým sa vnútorná skúsenosť telesne prejavuje. Akceptuje však individuálnu expresivitu, pretože každé telo je iné, každý tanečník či tanečnica je iná osobnosť, takže pohybových prejavov je nespočetné množstvo. Aké sú benefity tohto prístupu? Pozornosť na fungovanie tela v pohybe prirodzene odbúrava mechanickú drinu a rešpekt k individuálnemu prejavu oslobodzuje od tlaku dosiahnuť bezchybnú formu. Taká totiž z pohľadu súčasného tanca neexistuje.

Súčasný tanec pracuje s paradigmou, že forma nie je nikdy dokonalá, ale pohyb môže byť funkčný alebo nefunkčný, pričom rozdiel je viditeľný vo forme pohybu a precítený kinesteticky. Spolu s formou pohybu sa tanečník učí porozumieť princípom, podľa ktorých pracujú dôležité systémy tela, ktoré s pohybom úzko súvisia, ako ich nepreťažovať, respektíve ako ich podporovať v efektívnej činnosti. Pojem efektívnosť pohybu je v popredí záujmu tréningovej praxe v súčasnom tanci. Cieľom praxe je porozumieť telesne (nielen mentálne), čo to znamená.

Pokiaľ je totiž pohyb vykonaný z funkčného hľadiska efektívne, forma pohybu sa vyladí ako reakcia na schopnosť tanečníka citlivo pracovať so svojimi telesnými štruktúrami a silou v pohybe. Študenti tanca sa tak učia „počúvať“ svoje telo a namiesto toho, aby ho „ovládali“. Nemusia sa „dostať“ do požadovanej formy, ale objaviť ju pre seba, stelesniť ju cez vlastnú skúsenosť. Najdôležitejším benefitom je, že tanečníci dokážu lepšie čítať signály svojho tela, vedia lepšie pracovať s jeho energiou, čo umožňuje  predchádzať zraneniam.

Z vyššie uvedeným fókusom pri výučbe techniky súčasného tanca súvisí nasmerovanie študentov na p r o c e s učenia, nie na jeho výsledok, čo podporuje princíp rešpektovania individuálnej formy. Tam, kde neexistuje vopred daná predstava, ako má forma pohybu vyzerať (daná tradíciou, alebo inou normou), prestáva byť forma cieľom. Cieľom je objavovanie nových foriem, kreatívne skúmanie procesov, ktoré prinášajú nové poznanie, ktoré ďalej formuje rovnako formu ako aj procesy. To umožňuje tancu sa ustavične updatovať a zostať v spojení s aktuálnymi potrebami tanečníkov.

Ešte jedna poznámka k technike: keď tanečník či tanečnica porozumie svojmu vlastnému telu – ako funguje, aké má silné a slabšie stránky a ako s nimi pracovať – technika sa akoby zázrakom zlepšuje. Nie je to však zázrak. Je to jednoducho správny fókus.

Marta Poláková

Tento text vznikol ako jeden z výstupov výskumného štipendia podporeného z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia.